štvrtok, 30. septembra 2010

Lečo polievka

Na lečo polievku som natrafila náhodou, ale u mňa zabodovala. Lečo v klasickej forme by som mohla jesť každý týždeň, počas celého leta. Keďže leto je už za nami, ale papriky a paradajky sú ešte stále, pustila som sa do tohto experimentu. Kto má rád lečo toho výrazná chuť polievky neprekvapí. Na pomeroch nabudúce zmením snáď len množstvo vody, trošku viac ju rozriedim.


30 g slaniny
1 cibuľa
4 paradajky
5 zelených paprík
50 g klobásy
2 lyžičky mletej červenej papriky
1/2 lyžičky soli
1/2 lyžičky čierneho korenia
2 lyžice oleja
700 ml vody (možno aj 1 l)

2 vajíčka

Recept je rovnaký ako pri príprave klasického leča. Papriku som si nakrájala na kocky (do leča dávam pásiky) a paradajky na mesiačiky. Slaninu som si nakrájala na malé kocky a vo vyššom hrnci som si ju nechala roztopiť. Pridala som nadrobno nakrájanú cibuľu. Počkala som kým cibuľa zosklovateľa a potom som pridala mletú červenú papriku. Iba chvíľku som ju nechala na ohni a pridala som najprv paradajky (pustia šťavu) a k nim som pridala papriku. Klobásu som si nakrájala tiež na menšie kúsky a pridala som ju k paprike. Nasledovala už len soľ a čierne korenie. Takto som nechala lečo variť 30 min. Ja som musela lečo podliať troškou vody, lebo šťava čo vznikla varením sa odparila. Po 30 min., keď už bolo všetko mäkké, vybrala som čo najviac kúskov klobásy a zvyšné lečo som ponorným mixérom rozmixovala. Do rozmixovaného leča som priliala vodu a nechala som polievku zovrieť. Stačí povariť 10 min. a polievka je hotová.
Ako vložku do polievky som si pripravila omeletu z 2 vajíčok, ktorú som potom zrolovala a nakrájala na pásiky.
Polievku som servírovala tak, že som do nej vložila omeletové pásiky a na to kúsky odloženej klobásy.

4 porcie

utorok, 28. septembra 2010

USA - Veľké veci - 2. časť

USA by som asi najlepšie označila slovom „VEĽKÁ“ krajina. Je tam všetko veľké. 
S čím som sa denne stretávala, tak to boli diaľnice (choroba z povolania :)), tie boli všade, nie ako u nás. Po normálnych mestských (dedinských) cestách sme hádam ani nejazdili.

Danov Lincoln
Potom tu boli autá. Bolo ich veľa a snáď každý mal jedno alebo aj dve. Vzťah motoristu k inému používateľovi dopravných komunikácií, myslím tým cyklistov, nedajbože chodcov, bol nadradený. Chodcov sme stretávali málo (výnimkou bol iba New York a možno Washington). Ešte aj návštevu Letchworthského národného parku sme absolvovali autom (prejazd).

Veľké boli aj nákupné domy a supermarkety. Amerika je veľká a má dostatok pozemkov, preto som si všimla, že stavajú do šírky a nie do výšky. Podľa mňa sa v takomto obchode kľudne dá stratiť. Mrakodrapy v New Yorku boli taktiež obrovské, ani si neviem poriadne predstaviť, ako je možné niečo také postaviť.
Veľké boli aj porcie jedál, ktoré sme si objednali v reštauráciách. Zakaždým sa mi stalo, že som si musela vypýtať krabicu na zabalenie nedojedených zvyškov, keďže som už do seba viac nedostala, ale na tanieri som mala ešte polovicu objednaného jedla. To bola pre mňa nová skúsenosť. Čašníci na väčšine miest tanier neodnášajú a jedlo neprekladajú do krabičiek, naopak, prekladali sme si ho samy. Nápoje boli zväčša v ½ litrových pohároch s kopou ľadu. Ja som, ale žiadala vždy bez ľadu, určite hneď vedeli, že nie som odtiaľ. To čo ma dosť prekvapilo, bolo to, že na väčšine miest si za vodu s citrónom a ľadom neúčtovali nič. Volali ju "club soda".
A čo ľudia? Boli aj takí, aj takí (asi tak, akoto začína byť aj u nás). Tí čo boli „veľkí“, možno za to ani nemohli. Všetko tam smerovalo skôr k obžerstvu, ako k racio strave. Nápoje boli sladšie ako tie naše Coly, mimochodom označovali sa ako „soda“. Pečivo malo tiež zvláštnu sladkú chuť, preto sme sa snažili kupovať celozrnné bagety, žemličky, chlieb, ktoré neboli príliš mäkké, boli skôr tmavšie a mali tvrdú kôru. Pri zdravšej variante, sa ale hneď ukázala vyššia cena 3-4 USD. Náš hostiteľ Jack sa nás snažil informovať o škodlivých účinkoch „kukuričného sirupu (corn syrup)“, ktorý používajú výrobcovia do všetkého ako sladidlo. O pár dní neskôr sme zahliadli v TV pozitívnu reklamu na túto "škodlivinu", ktorú podľa tejto reklamy telo nedokáže rozlíšiť od klasického cukru. Neviem kde je pravda. Podľa Jacka je toto práve dôvodom prečo sú ľudia tuční. A možno bude niečo aj v tých veľkých baleniach, veci sa jednotlivo nepredávajú.

Šalát v Baltimore
Hamburger v Baltimore
Keď už píšem o jedlách, mala by som napísať, akú stravu sme mali. Vyskúšali sme klasické americké jedlo hamburgery s nie až tak americkými french frise (hranolky), ale nie tie z Mekáča. Hot-dog sme si dali v New Yorku s kečupom, horčicou a nakrájanými sterilizovanými uhorkami. Bolo to dobré, odporúčam vyskúšať. Ja som si často objednávala šaláty s grilovaným alebo inak upraveným mäskom, ale ako som už písala aj šalátové porcie boli obrovské.

Šalát pri Niagarách

Hamburger 2x pri Niagarách
Postrehy toho  MÔJHO:
V podniku Justin Tyme on the river pri Niagarách som si podľa skúseností s mini hamburgermi na Slovensku objednal hneď dva druhy. Keďže som si objednával ako tretí zo štyroch, čašníčka chcela odísť, pretože si myslela, že sme si už objednali pre všetkých. Nakoniec nechápavo odišla s piatimi objednávkami. Na druhej strane som sa ja tváril nechápavo, keď sa predo mnou objavili dva taniere plné hranoliek, zeleniny a dva hamburgery. Zaujímavé pri objednávaní ešte bolo, že chceli vedieť ako veľmi majú prepiecť mäso a že hamburger bol pri servírovaní rozložený na tanieri po jednotlivých vrstvách, ktoré bolo treba na seba poukladať. Musím uznať, že to boli asi najlepšie a najväčšie hamburgery v mojom živote. A ako by povedal jeden môj kolega, bol som najedený "jak biko". Na účte sme si potom ešte všimli, že nám automaticky naúčtovali 18% sprepitné. Môjho kolegu, ktorý očakáva každý jeden cent naspäť a sprepitné nedáva, by asi trafil šľak.

Čínu máme strašne radi, vyskúšali sme ju v USA tri krát. Prvý krát to bola donáška do domu. Ja som si vybrala dobre, kuracie mäsko so zeleninou, ale ten MÔJ si dal mäso (ja som ho tam nenašla) obaľované v sladkom cestíčku. To bolo dosť zlé, vlastne to bolo len vysmážané cesto (podľa mňa). Najlepšia bola polievka – ostro-kyslá, tá bola brutálna, bola to najštipľavejšia polievka, akú som kedy ochutnala. 

Ostro-kyslá polievka
Druhý krát sme jedli čínu v China Towne v NY. Bol to zlý výber, možno v inej reštaurácii by sme pochodili lepšie, ale toto bolo zlé. Zaplatili sme cenu za menu a mohli sme si naložiť 5 druhov z ponúkaných jedál (bolo ich asi 25). Na mojom tanieri pristálo 1x mäso, 1x rolka, 2x tofu a ryža. Mám rada tofu, ale nie takto pripravené - veľké kúsky, boli príliš mäkké a mám pocit, že boli len uvarené v nejakej omáčke. Po tomto jedle som úplne stratila chuť čokoľvek ochutnávať. Ani ostatným to nechutilo, takže toto musím klasifikovať ako negatívny zážitok. 

Najhoršia čína môjho života
Tretiu čínu sme jedli v Scrantone, ale to by som označila skôr za také neutrálne jedlo. Ostro-kyslá polievka vôbec neštípala a hlavnému jedlu chýbali koreniny. Dalo sa to však zjesť. 

Morčací wrap s avokádom
V New Yorku sme sa väčšinou stravovali v Deli. Boli to väčšie alebo menšie obchodíky, kde sa predávali nápoje, pizze, sendviče a varené jedlo. Mali tam studené jedlá (šaláty, ovocie) a teplé, varené jedlá (mäso, ryby, plody mora, cestoviny, pizza, prílohy), všetko za jednu cenu. Mne najviac chutili ryby, chobotnice, kalamáre, krevety, krabie mäsko, ale zvykla som si dať aj kuracie mäso na rôzne spôsoby, prípadne cestoviny. Jedlo bolo chutné, tu sa mi nestalo, že by mi niečo nechutilo.

Príprava cestovín podľa vlastného výberu
V NY sme mali možnosť, myslím, že to bolo tiež v Deli-čku, nechať si pripraviť cestoviny podľa vlastného výberu (5 ingrediencií). Aj toto mi celkom chutilo, len tie chilli papričky, ktoré mi tam pridali na moju žiadosť, boli fakt štipľavé. 

La Festa Italiana, Scranton
Blízko Carbondale je väčšie mesto Scranton, kde sme sa zúčastnili na "La Festa Italiana" - talianskych dňoch. Keďže táto oblasť má veľa obyvateľov s talianskymi koreňmi, bol tento festival veľmi obľúbený. Tu sme si vypočuli Dana hrať na trúbke, bol jedným z vystupujúcich v hudobnej skupine (má írske korene).

Dan (druhý rad, prvý zľava)
Podvečer sme začali skúšať rôzne talianske špeciality (tu som fotky nerobila, keďže to bolo jedlo na stojaka). Začali sme "porkettou", čo bolo upečené bravčové mäso nakrájané, natrhané najemno (asi aby sa lepšie konzumovalo) a vložené do žemličky. Vyskúšali sme aj cannoli, to je sladkosť, ktorá sa skladá z vyprážaného cestíčka (rúrka), ktorá sa plní plnkou z ricotty. Nemohli sme vynechať ani pizzu. Skúsili sme klasickú margeritu, v USA označovanú ako "red", je to len kečup a syr. Podľa informácií je red pizza najpopulárnejšia a ešte som sa dozvedela, že tam poznajú a jedia väčšinou len 5 druhov pízz a vôbec si nevedia predstaviť, čo hľadá na pizzi kukurica :-). No a celé sme to ukončili pri stánku, kde predávali rôzne cestoviny. Vybrali sme si cestoviny s vodkou (už si nepamätám presný názov). Boli vynikajúce, alkohol sa varením vyparil.


Môj domáci hamburger so šalátom
Zatiaľ som písala len o tom čo sme jedli mimo domova a teda väčšinou sme sa stravovali mimo. Neviem či vo všetkých domácnostiach je to tak, ale v tých dvoch, ktoré sme mali možnosť spoznať sa väčšinou nevarí. Či už z pohodlnosti alebo preto že dlho pracujú, či už preto, že im obed vystačí aj na večeru, neviem. U Jacka a Elen sme mali možnosť zúčastniť sa Labor Day (sviatok práce), kde sa grilovala zelenina a mäsko do hamburgerov, mali sme zemiakový šalát, rukolový šalát a Elenina sestra priniesla natrhané kuracie mäsko v horúcej štipľavej syrovej omáčke, ktorá sa jedla s tortilami. Na stole sa objavila aj ovocná misa (za neuveriteľných 30 USD). Ako dezert sme mali kupovaný jablkový koláč s vanilkovou zmrzlinou. Toto menu sa považovalo za domácu stravu.


Pancake s čučoriedkami
Jack nám ešte jedno nedeľné ráno pripravil pancake s čučoriedkami, s maslom a s javorovým sirupom. Obe jedlá boli skutočne chutné.
Nemôžem zabudnúť ešte na "národný nápoj", tak som ho nazvala ja a tou je káva. Jack a Dan s kávou vstávali a myslím, že aj zaspávali. Pili ju dosť často počas celého dňa. Išlo o veľké šálky kávy, ktorú snáď konzumovali aj namiesto jedla. Ja kávu vôbec nepijem, ale predsa som sa nechala zlákať v New Yorku na Starbucks coffee s bielou čokoládou a so šľahačkou. Veľmi mi chutila, ale kávu v nej bolo cítiť minimálne. V New Yorku boli Starbucks-y všade a po uliciach chodili ľudia s kelímkami od kávy. Je to už asi ako droga, bez nej nedokážu fungovať.  
K môjmu srdcu najbližšie bol "Big Apple", ale o tom v ďalšom zápise.

USA – New York – 5. časť
USA – New York – 4. časť
USA – New York – 3. časť
USA – Baltimore a Washington D.C. – 1. časť

pondelok, 27. septembra 2010

Domáca bravčová pečeňová pomazánka

Tak táto pomazánka nemala chybu. Už len aby som si zaobstarala ďalšiu kačaciu masť, ktorá sa mi po dovarení minula.   


400 g bravčovej pečene
2 lyžičky kačacej masti
1 cibuľa
200 ml suchého bieleho vína
čierne korenie
100 g masla
na konci soľ

chlieb
cibuľa

Bravčovú pečeň som si poriadne umyla, očistila a nakrájala som ju na menšie kocky. Cibuľu som si nadrobno nakrájala a na 1 lyžičke kačacej masti opražila. Potom som pridala nakrájanú pečeň a čierne korenie. Po 5 min. som priliala polovicu vína a varila som to ešte 10 min. Pred koncom som pridala zvyšok vína a za 2 min. som pečienku dorobila.
Po vychladnutí som pečienku v mixéri rozmixovala spolu s maslom a so zvyškom kačacej masti, pridala som aj soľ. Môže sa rozmixovať aj ponorným mixérom, potom bude pekne hladká, ale ja som chcela aby bolo cítiť kúsky pečienky.  
Pomazánku som nechala vychladiť do druhé dňa, aby sa chute spojili a potom sme to jedli s chlebíkom a cibuľou.

sobota, 25. septembra 2010

Baklažánová polievka

Zážitky a fotky z dovolenky v USA budú pokračovať, ale ich spísanie je dlhší proces, preto som sa rozhodla medzi tým uverejniť aj nejaké recepty.

Mám rada polievky, ktorých základom je pečená zelenina. Baklažán bola toto leto jedno z mojich najpopulárnejších zelenín a zistila som, že vôbec nie je taký lesklý, ako ho predávajú v obchode ... A používala som baklažán, ktorý sa urodil v otcovej záhrade. Stalo sa totiž, že som niekedy v januári uvidela v hypermarkete semiačka baklažánu a žltej cukety (aj tej máme dosť) a hneď som ich kúpila. Po výdatných dažďoch začiatkom leta, sme si už mysleli, že aj tieto planty pôjdu do kompostu, ale nie prežili. Tak teraz z nich mám veľkú radosť a snažím sa ich čo najlepšie zúžitkovať. Východiskom pre tento recept bola moja obľúbená baklažánová pomazánka, ktorú som rozriedila vodou. 


500 g baklažánu
soľ
čierne korenie
cesnakové korenie
1 zeleninový bujón
800 ml vody
200 ml smotany na varenie

Baklažán som si umyla a nakrájala na kolieska a potom na kocky. Ako vždy aj teraz som si ich preložila na savý papier a nasolila som ich. Počkala som 30 min., kým sa vypotili a potom som ich preložila do jenskej misy, pridala som čierne a cesnakové korenie. V predhriatej rúre na 200°C som ich upiekla za 35 min.
Keď bol baklažán hotový, preložila som ho do hrnca a pridala som vodu a zeleninový bujón. Nechala som polievku zovrieť a až potom som pridala smotanu na varenie. Za 10 min. som ju dovarila a ochutnala som ju. Tentoraz nebolo potrebné dochucovať, chuť baklažánu je úžasná.

nedeľa, 19. septembra 2010

USA - Baltimore a Washington D.C. - 1. časť

Tak a sme doma a konečne som sa dostala aj k písaniu. Teda už sme sa z dovolenky vrátili pred pár dňami, ale únava z cestovania sa vytratila až nateraz. A aby som nezabudla, boli sme na návšteve za veľkou mlákou. Áno, navštívili sme USA, východné pobrežie. Preto tento zápis a možno aj ten ďalší bude skôr o zážitkoch ako o jedle, i keď aj tam sme jedli, ale ... o tom neskôr.
Naše "vacation" trvalo dva týždne a pochodili, videli a zažili sme toho mnoho. K tomu ale bolo potrebné precestovať množstvo míl. Môžem povedať, že tých 3000 míl malo za následok, že som zdolala značnú časť knižky od Kena Folletta Piliere zeme. Mimochodom je to úžasná kniha, odporúčam ju každému.    
No a kde sme to vlastne išli. Leteli sme z Viedne cez Londýn do Philadelphie. Tam si nás vyzdvihla Judy (sestra toho MÔJHO) a Dan (priateľ Judy) a odviezli nás do mestečka Carbondale v Pensylvánii. Tam sme bývali v dome s Ellen a Jackom (otec Dana), teda pokiaľ sme neboli na cestách a tých ciest bolo dosť. 
Prvý náš výlet po spoznávaní smeroval do Baltimoru, kde sme si pozreli Aquárium, ktorého súčasťou bolo živé múzeum s veľkými nádržami s rôznymi rybami, medúzami, korytnačkami a žralokmi. Zúčastnili sme sa aj na delfínej show. Fotky som nestíhala robiť, ale rozhodla som sa, že si delfíny natočím na video, takže tých máme dosť. Boli tam traja delfíni -  Beau, Jade a Nani (Nani mala už 32 rokov), ktorí predvádzali svoje schopnosti, ako bola rýchlosť, šikovnosť, inteligencia vo forme prijímania a vykonávania pokynov  a tiež hravosť. Ľudí, ktorí sedeli v prvých štyroch radoch svojimi výskokmi premočili do nitky. My sme z pochopiteľných dôvodov zaujali miesta vyššie.
Z Baltimoru sme pokračovali do hlavného mesta USA, Washington D.C. Washington D.C. leži na hrane dvoch štátov Marylandu a Virginia, napr. Pentagon už leží vo Virginii v časti Arlington. Náš hotel bol tiež v tejto časti. Keďže sme tam prišli až podvečer, ubytovali sme sa v hoteli a až ďalší deň sme pokračovali v prehliadke pamiatok. Metrom sme sa odviezli do centra a naša prvá cesta smerovala k Bielemu domu. Je poriadne strážený a zabezpečený. Nie je až taký obrovský, ale ten pocit sme mali asi preto, že sme stáli dosť ďaleko za oplotením. Tak ako každý turista, aj my sme sa pred domom prezidenta Spojených štátov amerických odfotili.

Biely dom
Vedľa Bieleho domu je ďalšia impozantná stavba, ktorá patrí viceprezidentovi USA. Tu už toľko turistov nebolo. Ešte sme sa prešli k zadnej časti Bieleho domu a pozreli sme si západné krídlo aj s jeho strážcom na streche. Len tak podotýkam, že seriál Západné krídlo s Martinom Sheenom patril k mojim obľúbeným. 
Sídlo viceprezidenta

Západné krídlo
17 street nás doviedla popri 169 m vysokom obelisku - Washington Monument, (ktorý bol postavený v dvoch fázach a dokončený až po tom, keď sa obyvatelia vyzbierali na dokončenie tejto pamätnej stavby) až k Pamätníku obetiam druhej svetovej vojny. Tu tých turistov bolo neúrekom. Teda aj my sme si to obišli, ale strašne a strašne bolo horúco, tak sme sa snažili zdržiavať sa v tieni.

Obelisk

Pamätník obetiam II svetovej vojny
Pod košatými stromami, popri Reflecting pool,  sme sa dostali až k Lincolnovmu Memorialu. 
Lincoln Memorial
Abraham Lincoln je tu zobrazený v nadživotnej veľkosti a je odtiaľ krásny výhľad až po Capitol. 
Abraham Lincoln
Ďalej naše kroky smerovali k Memorialu Franklina D. Roosevelta, ktorý bol zatiaľ jediným prezidentom USA, ktorý bol zvolený štyri krát. Bol prezidentom po Veľkej hospodárskej kríze a aj počas druhej svetovej vojny. Jeho pamätník je skutočne krásny. Chvíľku nám aj trvalo, kým sme ho prešli, keďže sa skladá z viacerých častí, sú tam malé vodopády (fontány) a je celý z čierneho kameňa, na ktorom sú citácie, ktoré človeka prinútia zamyslieť sa. 
Franklin D. Roosevelt
Toto sú myšlienky toho MÔJHO:
Najväčší dojem vzbudzuje socha zobrazujúca mužov stojacich v rade na chlieb, mužov bez práce a bez peňazí v období hospodárskej krízy. Roosevelt povzbudzoval bohatých, aby pomohli týmto čestným americkým mužom, ktorí svoj stav nezapríčinili sami, aby im pomohli v prípade, že im zaklopú na dvere a požiadajú o milodar, aby mohli zo svojimi rodinami prežiť aspoň jeden ďalší deň. Podobná scénka je vyobrazená aj vo filme Cinderella man (Těžká váha/Druhá šanca) s Russelom Croweom, kde predtým úspešný boxer ponížene žiada o pomoc skupinu bohatých.
Pamätník obsahuje okrem sôch aj niekoľko citátov od Roosevalta, najlepší z nich, podľa mňa znie "Jediná vec, z ktorej máme mať strach, je strach samotný" ("Only Thing We Have to Fear Is Fear Itself"). Zaujímavé sú aj pohádzané veľké kocky s nápisom "I hate war" (neznášam vojnu), ale mne osobne by sa viac páčil nápis "I love peace" (milujem mier).
Viac priestoru by si určite zaslúžila aj Rooseveltova manželka považovaná za najvplyvnejšiu americkú ženu.
Great depression. Fotka je prevzatá odtiaľto.
Jeffersonov Memorial bol ďalší pomník, ktorý sme si pozreli a odtiaľ sme zamierili späť k obelisku.


Jefferson Memorial
Keď sme k nemu prišli, bolo už po druhej hodine a lístky doň už boli vypredané. Škoda, mohol byť z neho krásny výhľad. Prešli sme sa aspoň popri vlajkách a keďže čas obeda bol už dávno za nami a my sme ešte nič nejedli, zamierili sme k prvému pouličnému stánku. Vodu sme si už predtým kupovali, tak sme vedeli, že toto mesto nebude lacné. Dali sme si hot-dog za 4 USD a 1/2 litrovú vodu za 2 doláre. Neskôr sa cena za vodu v okolí múzeí vyšplhala až na 3 USD, keďže tam nebola žiadna iná možnosť doplnenia tekutín.
Po rýchlom obede sme zamierili k Smithsonian Castle. Je to impozantná budova z červeného pieskovca. Tu sme sa z krátkeho videa dozvedeli, aké múzeá sú v okolí National Mall a čomu sa venujú. 

Smithsonian Castle
Rozhodli sme sa, že si pozrieme National Air and Space Museum. Všetky múzeá boli bez poplatku, ale museli sme prejsť cez vstupnú kontrolu. Lietadlá, vesmírne lode, vznik vesmíru, prvé pokusy ľudí lietať a rôzny materiál ohľadne lietania, to všetko tu bolo. Priznám sa ja som tu už bola natoľko unavená, že som videla len časť expozície. Musela som si nájsť lavičku a odpočinúť si. Zato ten MÔJ to všetko pobehal a pofotil, takže to čo som nevidela osobne, som si pozrela aspoň prostredníctvom fotiek.

Po tom čo sme absolvovali múzeum, sme sa chceli dostať ešte ku Capitolu. Aj sme sa k nemu vybrali, ale pokročilý čas a aj naše ubolené nohy zavelili spiatočku a tak sme už len nasadli na metro a vrátili sa k hotelu, kde sme mali odparkované autíčko. Cesta späť do Carbondale trvala asi 5 hodín aj s tým, že sme v okolí Washingtonu zablúdili. 

US Capitol
Na spoznanie Washinton D.C. určite nestačí jeden deň, veď sme nestihli všetky múzeá, Capitol, Arlingtonský cintorín a ani Pentagon, ktorý sme aspoň zahliadli z auta (vzhľadom trošku pripomínal vezenie). Určite by sa našli aj iné zaujímavosti.

USA – New York – 5. časť
USA – New York – 4. časť
USA – New York – 3. časť
USA – Veľké veci – 2. časť

sobota, 4. septembra 2010

Chrumkavá saláma

Jednohubky pre hostí, ale aj pre nás. Veľmi som si obľúbila túto úpravu salámy. Používam ju nielen samostatne, ale aj tak, že si koliesko rohlíka natriem maslom, naň umiestním upečenú salámu a do nej dám napr. cuketovú pomazánku.


suchá saláma napr. vysočina, strážovská a pod.
panvica

Pri kúpe salámy je dôležité, aby nebola príliš tenká. Je dobré, keď je trošku hrubšia, aby sa vedela skrútiť.
Teflónovú panvicu som si rozohriala. Olej nie je potrebný, lebo tieto suché salámy sú dosť mastné, takže aj výpeku bude dosť. Do panvice som si postupne poukladala salámy a počkala som minútku-dve, kým sa trošku skrútia. Potom som ich otočila a tiež som počkala minútku. Pomocou kliešťov som hotové salámy povyberala a do panvice som dala ďalšie kúsky, kým sa nespravia všetky.
Sú veľmi dobré aj teplé, ale väčšinou ich robím vopred a buď ich podávam studené alebo ich v mikrovlnke na pár sekúnd nechám zohriať.

Na obrázku je ešte nakrájaný encián a krabia pomazánka.

štvrtok, 2. septembra 2010

Kórejské mäso s cuketou, mrkvou a hríbami

Žltú cuketu, ktorú mi zasadil otec, konečne priniesla úrodu. Síce zatiaľ máme len jednu cuketku, ale predsa ... Použila som ju do tohto jedla na spestrenie. Oproti pôvodnému receptu som spravila niekoľko zmien. Baby špenát som nedostala, tak som pridala hnedé šampiňóny, ktoré mi na trhu predali so slovami, že ide o francúzske. Tak som ich vyskúšala. Do marinády patrí čerstvý cesnak a tiež sezamový olej. No ja som práve minulý týždeň dostala od sesternici tahin, čiže sezamovú pastu, preto som ju použila a doplnila som do marinády klasický olej. Jedlu to určite neuškodilo.
Ešte by som napísala, že samotné varenie ide celkom rýchlo, len prípravy sú zdĺhavejšie. Najmä to krájanie mäsa aj zeleniny.


1,2 kg bravčového karé

Marináda:
100 ml oleja
15 lyžíc polosladkej sójovej omáčky
4 lyžice Tahini (sezamová pasta)
5 g čerstvého zázvoru
2 lyžičky cesnakového prášku (alebo čerstvý cesnak)

1 lyžička soli

1 väčšia červená cibuľa
300 g očistenej žltej cukety
200 g očistenej zelenej cukety
300 g mrkvy
300 g hnedých šampiňónov
2 lyžice sezamu
olej

ryža

Deň vopred som si z mrazničky vybrala zmrnuté mäso a nechala som ho asi 2 hodiny rozmrazovať. Potom som zobrala ostrý nôž a opatrne som odrezávala tenulinké plátky alebo kúsky, tak ako sa podarilo. Najprv som odrezávala z jedného konca, potom z druhého, keďže mäsko bolo na krajoch mäkšie. Keď to išlo už ťažko počkala som 30 min., kým stred trošku rozmrzne a nakrájala som aj zvyšok mäsa. Plátky som si narezala na menšie kocky a nechala som mäso nech sa úplne rozmrazí. Ak by som sa pokúšala nakrájať rozmrazené mäso, určite by sa mi nepodarilo urobiť pekné tenké plátky.
Medzitým som si vo väčšej plastovej nádobe pripravila marinádu. Olej som si zmiešala so sójovou omáčkou, tahini, cesnakovým práškom a soľou. Ak by sójová omáčka nebola sladká, pridala by som ešte 2 lyžičky hnedého cukru. Pridala som ešte aj nastrúhaný zázvor, ktorý som si predtým očistila. Do tejto pripravenej marinády som vložila rozmrazené mäso a vložila som ho do chladničky do ďalšieho dňa.
Na ďalší deň som začala s očistením mrkvy, cibule a umytím ostatnej zeleniny. Cuketu som si prekrojila napoli a vybrala som jadierka. Ja som mala väčšie cukety, pri menších to netreba robiť. Cuketu som nečistila, len som ju nakrájala na rovnaké kocky. Šampiňóny a cibuľu som si nakrájala na plátky. Mrkvu som si nakrájala na tenučké slížiky (jullien).
Moja veľká wok panvica sa nakoniec zdala byť malá na uvarenie toľkého množstva surovín, naraz. Preto som pokračovala nasledovne. Okrem wok panvice som použila aj teflónovú panvicu, do ktorej som si dala troška oleja a následne som pridala šampiňóny. Nerobila som ich dlho, chcela som aby zostali chrumkavé, takže viac ako 5 min. netreba. Keď boli hotové preložila som ich do misky a do panvice som pridala cuketu a mrkvu. Tiež som si ich  na strednom ohni orestovala do chrumkava.
Medzitým som si vo woku rozohriala olej, pridala som cibuľu a keď už bola pekne hnedá, pridala som aj 1/2 mäska. Do 5 min. bolo aj mäsko hotové, keďže som si ho nakrájala na také tenké kúsky. Mäso som preložila k hríbom. Do panvice som pridala trochu oleja a druhú polovicu mäsa.
Keď bolo aj mäso aj zelenina hotové, všetko som to vrátila do woku a opatrne premiešala. Pridala som sezamové semiačka, ktorých však bolo málo, keďže som mala len za jednu lyžičku. Na fotke to ani nie je vidieť. Nevadí aj takto to bolo veľmi chutné.
Podávala som to s ryžou.


9 porcií

Related Posts Plugin for WordPress, Blogger...