utorok, 28. septembra 2010

USA - Veľké veci - 2. časť

USA by som asi najlepšie označila slovom „VEĽKÁ“ krajina. Je tam všetko veľké. 
S čím som sa denne stretávala, tak to boli diaľnice (choroba z povolania :)), tie boli všade, nie ako u nás. Po normálnych mestských (dedinských) cestách sme hádam ani nejazdili.

Danov Lincoln
Potom tu boli autá. Bolo ich veľa a snáď každý mal jedno alebo aj dve. Vzťah motoristu k inému používateľovi dopravných komunikácií, myslím tým cyklistov, nedajbože chodcov, bol nadradený. Chodcov sme stretávali málo (výnimkou bol iba New York a možno Washington). Ešte aj návštevu Letchworthského národného parku sme absolvovali autom (prejazd).

Veľké boli aj nákupné domy a supermarkety. Amerika je veľká a má dostatok pozemkov, preto som si všimla, že stavajú do šírky a nie do výšky. Podľa mňa sa v takomto obchode kľudne dá stratiť. Mrakodrapy v New Yorku boli taktiež obrovské, ani si neviem poriadne predstaviť, ako je možné niečo také postaviť.
Veľké boli aj porcie jedál, ktoré sme si objednali v reštauráciách. Zakaždým sa mi stalo, že som si musela vypýtať krabicu na zabalenie nedojedených zvyškov, keďže som už do seba viac nedostala, ale na tanieri som mala ešte polovicu objednaného jedla. To bola pre mňa nová skúsenosť. Čašníci na väčšine miest tanier neodnášajú a jedlo neprekladajú do krabičiek, naopak, prekladali sme si ho samy. Nápoje boli zväčša v ½ litrových pohároch s kopou ľadu. Ja som, ale žiadala vždy bez ľadu, určite hneď vedeli, že nie som odtiaľ. To čo ma dosť prekvapilo, bolo to, že na väčšine miest si za vodu s citrónom a ľadom neúčtovali nič. Volali ju "club soda".
A čo ľudia? Boli aj takí, aj takí (asi tak, akoto začína byť aj u nás). Tí čo boli „veľkí“, možno za to ani nemohli. Všetko tam smerovalo skôr k obžerstvu, ako k racio strave. Nápoje boli sladšie ako tie naše Coly, mimochodom označovali sa ako „soda“. Pečivo malo tiež zvláštnu sladkú chuť, preto sme sa snažili kupovať celozrnné bagety, žemličky, chlieb, ktoré neboli príliš mäkké, boli skôr tmavšie a mali tvrdú kôru. Pri zdravšej variante, sa ale hneď ukázala vyššia cena 3-4 USD. Náš hostiteľ Jack sa nás snažil informovať o škodlivých účinkoch „kukuričného sirupu (corn syrup)“, ktorý používajú výrobcovia do všetkého ako sladidlo. O pár dní neskôr sme zahliadli v TV pozitívnu reklamu na túto "škodlivinu", ktorú podľa tejto reklamy telo nedokáže rozlíšiť od klasického cukru. Neviem kde je pravda. Podľa Jacka je toto práve dôvodom prečo sú ľudia tuční. A možno bude niečo aj v tých veľkých baleniach, veci sa jednotlivo nepredávajú.

Šalát v Baltimore
Hamburger v Baltimore
Keď už píšem o jedlách, mala by som napísať, akú stravu sme mali. Vyskúšali sme klasické americké jedlo hamburgery s nie až tak americkými french frise (hranolky), ale nie tie z Mekáča. Hot-dog sme si dali v New Yorku s kečupom, horčicou a nakrájanými sterilizovanými uhorkami. Bolo to dobré, odporúčam vyskúšať. Ja som si často objednávala šaláty s grilovaným alebo inak upraveným mäskom, ale ako som už písala aj šalátové porcie boli obrovské.

Šalát pri Niagarách

Hamburger 2x pri Niagarách
Postrehy toho  MÔJHO:
V podniku Justin Tyme on the river pri Niagarách som si podľa skúseností s mini hamburgermi na Slovensku objednal hneď dva druhy. Keďže som si objednával ako tretí zo štyroch, čašníčka chcela odísť, pretože si myslela, že sme si už objednali pre všetkých. Nakoniec nechápavo odišla s piatimi objednávkami. Na druhej strane som sa ja tváril nechápavo, keď sa predo mnou objavili dva taniere plné hranoliek, zeleniny a dva hamburgery. Zaujímavé pri objednávaní ešte bolo, že chceli vedieť ako veľmi majú prepiecť mäso a že hamburger bol pri servírovaní rozložený na tanieri po jednotlivých vrstvách, ktoré bolo treba na seba poukladať. Musím uznať, že to boli asi najlepšie a najväčšie hamburgery v mojom živote. A ako by povedal jeden môj kolega, bol som najedený "jak biko". Na účte sme si potom ešte všimli, že nám automaticky naúčtovali 18% sprepitné. Môjho kolegu, ktorý očakáva každý jeden cent naspäť a sprepitné nedáva, by asi trafil šľak.

Čínu máme strašne radi, vyskúšali sme ju v USA tri krát. Prvý krát to bola donáška do domu. Ja som si vybrala dobre, kuracie mäsko so zeleninou, ale ten MÔJ si dal mäso (ja som ho tam nenašla) obaľované v sladkom cestíčku. To bolo dosť zlé, vlastne to bolo len vysmážané cesto (podľa mňa). Najlepšia bola polievka – ostro-kyslá, tá bola brutálna, bola to najštipľavejšia polievka, akú som kedy ochutnala. 

Ostro-kyslá polievka
Druhý krát sme jedli čínu v China Towne v NY. Bol to zlý výber, možno v inej reštaurácii by sme pochodili lepšie, ale toto bolo zlé. Zaplatili sme cenu za menu a mohli sme si naložiť 5 druhov z ponúkaných jedál (bolo ich asi 25). Na mojom tanieri pristálo 1x mäso, 1x rolka, 2x tofu a ryža. Mám rada tofu, ale nie takto pripravené - veľké kúsky, boli príliš mäkké a mám pocit, že boli len uvarené v nejakej omáčke. Po tomto jedle som úplne stratila chuť čokoľvek ochutnávať. Ani ostatným to nechutilo, takže toto musím klasifikovať ako negatívny zážitok. 

Najhoršia čína môjho života
Tretiu čínu sme jedli v Scrantone, ale to by som označila skôr za také neutrálne jedlo. Ostro-kyslá polievka vôbec neštípala a hlavnému jedlu chýbali koreniny. Dalo sa to však zjesť. 

Morčací wrap s avokádom
V New Yorku sme sa väčšinou stravovali v Deli. Boli to väčšie alebo menšie obchodíky, kde sa predávali nápoje, pizze, sendviče a varené jedlo. Mali tam studené jedlá (šaláty, ovocie) a teplé, varené jedlá (mäso, ryby, plody mora, cestoviny, pizza, prílohy), všetko za jednu cenu. Mne najviac chutili ryby, chobotnice, kalamáre, krevety, krabie mäsko, ale zvykla som si dať aj kuracie mäso na rôzne spôsoby, prípadne cestoviny. Jedlo bolo chutné, tu sa mi nestalo, že by mi niečo nechutilo.

Príprava cestovín podľa vlastného výberu
V NY sme mali možnosť, myslím, že to bolo tiež v Deli-čku, nechať si pripraviť cestoviny podľa vlastného výberu (5 ingrediencií). Aj toto mi celkom chutilo, len tie chilli papričky, ktoré mi tam pridali na moju žiadosť, boli fakt štipľavé. 

La Festa Italiana, Scranton
Blízko Carbondale je väčšie mesto Scranton, kde sme sa zúčastnili na "La Festa Italiana" - talianskych dňoch. Keďže táto oblasť má veľa obyvateľov s talianskymi koreňmi, bol tento festival veľmi obľúbený. Tu sme si vypočuli Dana hrať na trúbke, bol jedným z vystupujúcich v hudobnej skupine (má írske korene).

Dan (druhý rad, prvý zľava)
Podvečer sme začali skúšať rôzne talianske špeciality (tu som fotky nerobila, keďže to bolo jedlo na stojaka). Začali sme "porkettou", čo bolo upečené bravčové mäso nakrájané, natrhané najemno (asi aby sa lepšie konzumovalo) a vložené do žemličky. Vyskúšali sme aj cannoli, to je sladkosť, ktorá sa skladá z vyprážaného cestíčka (rúrka), ktorá sa plní plnkou z ricotty. Nemohli sme vynechať ani pizzu. Skúsili sme klasickú margeritu, v USA označovanú ako "red", je to len kečup a syr. Podľa informácií je red pizza najpopulárnejšia a ešte som sa dozvedela, že tam poznajú a jedia väčšinou len 5 druhov pízz a vôbec si nevedia predstaviť, čo hľadá na pizzi kukurica :-). No a celé sme to ukončili pri stánku, kde predávali rôzne cestoviny. Vybrali sme si cestoviny s vodkou (už si nepamätám presný názov). Boli vynikajúce, alkohol sa varením vyparil.


Môj domáci hamburger so šalátom
Zatiaľ som písala len o tom čo sme jedli mimo domova a teda väčšinou sme sa stravovali mimo. Neviem či vo všetkých domácnostiach je to tak, ale v tých dvoch, ktoré sme mali možnosť spoznať sa väčšinou nevarí. Či už z pohodlnosti alebo preto že dlho pracujú, či už preto, že im obed vystačí aj na večeru, neviem. U Jacka a Elen sme mali možnosť zúčastniť sa Labor Day (sviatok práce), kde sa grilovala zelenina a mäsko do hamburgerov, mali sme zemiakový šalát, rukolový šalát a Elenina sestra priniesla natrhané kuracie mäsko v horúcej štipľavej syrovej omáčke, ktorá sa jedla s tortilami. Na stole sa objavila aj ovocná misa (za neuveriteľných 30 USD). Ako dezert sme mali kupovaný jablkový koláč s vanilkovou zmrzlinou. Toto menu sa považovalo za domácu stravu.


Pancake s čučoriedkami
Jack nám ešte jedno nedeľné ráno pripravil pancake s čučoriedkami, s maslom a s javorovým sirupom. Obe jedlá boli skutočne chutné.
Nemôžem zabudnúť ešte na "národný nápoj", tak som ho nazvala ja a tou je káva. Jack a Dan s kávou vstávali a myslím, že aj zaspávali. Pili ju dosť často počas celého dňa. Išlo o veľké šálky kávy, ktorú snáď konzumovali aj namiesto jedla. Ja kávu vôbec nepijem, ale predsa som sa nechala zlákať v New Yorku na Starbucks coffee s bielou čokoládou a so šľahačkou. Veľmi mi chutila, ale kávu v nej bolo cítiť minimálne. V New Yorku boli Starbucks-y všade a po uliciach chodili ľudia s kelímkami od kávy. Je to už asi ako droga, bez nej nedokážu fungovať.  
K môjmu srdcu najbližšie bol "Big Apple", ale o tom v ďalšom zápise.

USA – New York – 5. časť
USA – New York – 4. časť
USA – New York – 3. časť
USA – Baltimore a Washington D.C. – 1. časť

1 komentár:

  1. na tom kukuricnom sirupe nieco moze byt...
    a tiez som si vsimla ze sa u nich doma nevari.

    us kavu som pila dlhu kavu, co je tak pol litra, chut ziadna, ucinok kofeinu ziadny :))) ale inak hej, piju jej vela.

    OdpovedaťOdstrániť

Related Posts Plugin for WordPress, Blogger...