pondelok, 28. marca 2011

Všetko najlepšie blog

Prešiel presne rok čo ma ten MÔJ vyslovene "dokopal" k tomu, aby som si už konečne spravila svoj vlastný blog. Každé jedlo som totiž fotila, zo začiatku len mobilom, neskôr potom aj s foťákom, ale tieto fotky zostali len zabudnuté s tým, že "veď áno zriadim si už blog". Odkladala som to asi 4 mesiace, až sme si raz spoločne sadli k počítaču a cez google/blogspot sme mi konečne zriadili stránku.
Prvý väčší  problém bolo nájdenie vhodného názvu. Niečo z toho čo sa mi páčilo bolo už obsadené, ale nakoniec som sa rozhodla použiť svoje meno v spojení s tým, čo budem robiť, čiže "reálne" blogovať a už nebudem len čitateľom blogov, ale aj tvorcom toho svojho. Tak vznikol Kinga blogger. Tak ako mi zriadenie tejto stránky trvalo dlho, aj úprava a vzhľad je ešte vždy tá základná, čo bola na začiatku. Myslím ale, že zatiaľ funguje a to je hlavné. Možno neskôr urobím nejaký ten "redesign" :). 


Mám tento svoj blog strašne rada a ešte radšej by som bola, kebyže som schopná uverejňovať všetko čo navarím a nafotím. Lebo to čo sa na blog dostane, je len časť toho, čo v skutočnosti varím. Nie som schopná všetky recepty napísať a možno by tie všednejšie ani neboli zaujímavé. Jednou z nevýhod je aj to, že často varím až večer, po práci a dobré obrázky bez vhodného osvetlenia nedokážem nafotiť. Preto ak má niekto vymyslené ako kvalitne fotiť večer, tak ako za denného svetla (alebo aspoň blízke tomu), sem s tým.

Mám radosť z toho, že rady sledovateľov sa postupne rozširujú, ale viem, že sem zablúdia aj taký čo len niečo konkrétneho hľadajú. Totiž hneď od začiatku som si nastavila sledovanie návštevnosti stránky, pretože každý začínajúci blogger potrebuje vedieť alebo skôr chce vedieť, či sa stránka ostatným páči a či návštevnosť stúpa. Keďže zo začiatku bolo tých komentárov pomenej a aj sledovateľov tvorili len priatelia, bola som rada, že aspoň cez štatistiku mám aký taký prehľad o návštevnosti. Mohla by som tu napísať, že ten blog si píšem predovšetkým pre seba, ale nebola by to pravda. Určite, na zdokumentovanie mojej činnosti, je to vynikajúci spôsob, ale som rada ak sa niekto mojimi jedlami, fotkami alebo cestami inšpiruje a vyskúša jedno či druhé. Sama viem koľko pre mňa znamenajú ostatné blogy, ktoré čítam a nechávam sa inšpirovať a bolo by mi ľúto keby niektorý zanikol, len pre pocit bloggera, že o ten jeho nemajú záujem, preto sa snažím zanechávať odkazy, aj keď predtým som to nerobila. Naučila som sa písať iným a pochváliť im ich prácu. Mňa veľmi teší, že sa aj mne dostáva takéhoto uznania. 


A teraz k dnešnému receptu, ktorý vlastne ani receptom nebude, keďže cesto na roládu už na blogu uvedený mám. Tie bodky som dosiahla tak, že som si odobrala za lyžičku vymiešaného cesta a zmiešala som ho s preosiatým kakaom (1 lyžica), ktorý som si rozriedila s troškou vody. Kakaové cesto som si naplnila do čistého sáčku, odstrihla som roh a podľa chuti som dobodkovala cesto vyliate na plechu (myslím že najbližšie skúsim nejaké tie linky). 
Plnka bola chutná, ale drobila sa, preto radšej neuvediem pomer jednotlivých surovín. Použila som tvaroh, cukor, maslo, kúsky čokolády a jahody.    

Inšpiráciu a recept som čerpala s tejto stránky.

sobota, 26. marca 2011

Cesta za jedlom /chutný New York/ časť 2.

Pobyt v NY sa nezaobišiel bez kávy zo STARBUCKS COFFEE. Je mi jasné, že je to otrepané a možno sú aj lepšie kaviarne, ale ja nie som kávičkár a moja stredne veľká White Chocolate Moccha je presne ten dezert (pretože u mňa je táto káva sladkosť), niečo čo si nenechám ujsť. Ten MÔJ si dal klasickú stredne veľkú kávu a ešte sme ochutnali tekvicový chlebík (Pumkin Bread). Tento bol tiež veľmi chutný, aj keď pomerne sladký.


Po dlhej prechádzke sme sa niekedy okolo obeda dostali k sandwich shop-u NUM PANG. Myslím, že môžem označiť tento sendvič za jeden z najlepších sendvičov aké som kedy jedla. Bol chrumkavý, šťavnatý, mäsový/rybací, s uhorkou, mrkvou, koriandrom a chilli majonézou, no proste perfektný. Mal len jedinú chybu, nebol najväčší. Objednali sme si jeden sendvič s pikantným bôčikom s nakladanou ázijskou hruškou (five spiced pork belly whit pickled asian pear) a sendvič s koreneným sumcom s domácou sladkou sójovou omáčkou (peppercorn catfish with house made sweet soy sauce)


Na malých stoličkách, ktoré sa nachádzali v priestore nad bufetom, sme si na nich pochutnali. Trošku sme si zamazali ruky, ale pribalené servítky to vyriešili. Tieto sendviče každému odporúčam :).


Hneď vedľa NUM PANG-u bol židovský bufet University Pita, kde ma zaujal pita chlebík s falafelom. Keďže som čítala v knižke Židovka o reštaurácii Jeruzalem, tak som pôvodne chcela zájsť aj tam. Ale aj v samotnej knižke bolo napísané, že reštaurácia už nepatrí danej rodine a podľa recenzií, úroveň značne poklesla, rozhodla som sa vyskúšať falafel v tomto bufete. Pred nami stáli nejaký ľudia, tak som predpokladala, že to nemôže byť zlé. Keďže po sendvičoch sme ešte nemali úplne plné brušká, rozhodli sme sa, že si dáme jeden chlebík s falafelom, napoly. Na fotke to síce nevidieť, ale v pita chlebíku bol humus, baklažán, biela omáčka (neviem presne aká), kapusta, uhorky a cícerové guličky alias falafel. Bolo to chutné židovské fast-food jedlo. Dosť nás prekvapil jeden starší pán, u ktorého sme platili, lebo nám povedal, že pred 10-timi rokmi býval vo Viedni a chodil do Piešťan do kúpeľov. Zároveň, keď sme povedali, že sme zo Slovenska, tak nám povedal, "Mr. Mečiaaaar". ... až po chvíľke sme sa prestali smiať :)))))).


Jedno z jedál, ktoré som ešte chcela ochutnať, bola kombinácia kuracieho a jahňacieho mäsa s ryžou a pita chlebíkom z  53rd and 6th Halal Cart. Keďže pojazdný vozík typický pre NY sa na rohu 53 Street a 6th Avenue pristaví až o 19:30 (sú tam až do 4-tej rána) a to sme my už o tom čase boli v hotely najedení a nasáčkovaní pred telkou po celodennom chodení, nebola nám táto ochutnávka súdená. Podľa recenzií je to jedlo veľmi dobré, naložia vám veľa a stojí to len 6,- USD. Namiesto tejto večere sme si dali jedlo z delička, ktoré bolo v blízkosti hotela. O deličkách som už písala, preto to len skopírujem z tohto článku, plus dopĺňam fotku. Je to síce trošku miš-maš, ale je tam všetko to čo nám chutí.  
V New Yorku sme sa väčšinou stravovali v Deli. Boli to väčšie alebo menšie obchodíky, kde sa predávali nápoje, pizze, sendviče a varené jedlo. Mali tam studené jedlá (šaláty, ovocie) a teplé, varené jedlá (mäso, ryby, plody mora, cestoviny, pizza, prílohy), všetko za jednu cenu. Mne najviac chutili ryby, chobotnice, kalamáre, krevety, krabie mäsko, ale zvykla som si dať aj kuracie mäso na rôzne spôsoby, prípadne cestoviny. Jedlo bolo chutné, tu sa mi nestalo, že by mi niečo nechutilo.


Vo štvrtok ráno sme si pochutnali v SULLIVAN ST BAKERY na našom poslednom newyorskom jedle. Od nášho hotela bol vzdialený len na tri ulice a my sme si urobili malú prechádzku k nemu. V tomto obchodíku priamo piekli chutné pečivo, veľmi podobne tomu nášmu európskemu. Chutilo výborne.


Ochutnali sme Strecci s paradajkami, tymianom, cesnakom a morskou soľou (Strecci with pomodoro). Klasický croissant, veľmi jemné, veľmi nadýchané, veľmi dobručké. Pizzové cesto v strede plnené syrom (Bianca Con Pecorino), krásne ľahučké, chutné a veľmi jedlé. Tieto raňajky sme skonzumovali pri káve a čaji usadení priamo pri okne v obchodíku. Na cestu sme si ešte kúpili Strecci s paradajkami a tie by som veľmi rada doma niekedy zreprodukovala. Verím, že sa mi to počas paradajkovej sezóny podarí napodobniť.


Na letisku v Londýne som ochutnala svoje prvé sushi. Nejak mi táto surová ryby vždy ušla a ešte som to nejedla. Keďže na letisku sme museli čakať 4 hodiny, času sme mali dosť. Sushi sme si dali v Itsu, ale keďže v tejto téme vôbec nie som zbehlá, neviem presne čo je čo. Myslím, že sushi nebude patriť medzi moje obľúbené jedlá. Nebolo to zlé, ale .... stačí keď poviem, že najviac mi chutil šalát, ktorý mal fantastickú zálievku. Aj keď bol z krabice, bol čerstvý a veľmi chutný. 


Zaujímavou informáciou môže byť, že vo viacerých reštauráciách/deličkách v NY sa priamo platobnou kartou platiť nedá, prípadne sa platí len nad určitú hodnotu (napr. 8 USD), ale skoro v každom obchode je bankomat (ATM), teda sa dajú peniaze vybrať, čo je pre nás krajne nevýhodné. A nakoniec o tringeltoch (tip). Očakávajú sa. A očakáva sa minimálne 20% z ceny.

Cesta za jedlom /chutný New York/ časť 1.

utorok, 22. marca 2011

Cesta za jedlom /chutný New York/ časť 1.

Prvý deň v New Yorku bol pondelok. Keď sme tu boli v septembri ani som nepredpokladala, že sa do NY tak rýchlo vrátime. Primárnym cieľom však nebol NY, ale krajšia a radostnejšia udalosť v "našej rodine". Išli sme na svadbu Judy a Dana, teda sestry toho MÔJHO. Rozhodli sa, že spolu strávia zvyšok svojho života. A ja im prajem, aby mali spolu krásny a dlhý život. Síce od nás budú veľmi ďaleko, preto objatia, dotyky a osobné stretnutia sa nebudú realizovať tak často, keďže Skype takúto možnosť nezabezpečuje :) a vedci nejak ešte nevymysleli teleport, aj tak verím, že aspoň cez obrazovku počítača budeme môcť naďalej komunikovať.


Podarilo sa nám teda opätovne stráviť 3,5 dňa v NY. Tentoraz sme tam boli len ja a ten MÔJ. Ubytovanie som nám rezervovala v bočnej uličke priamo na Times Square v Hoteli Edison (47 Street a Broadway). Hotel bol starší, v štíle art deco, ale na NY s dobrou cenou a hlavne v centre. Recenzie na hotel som si pravdaže prečítala a môžem potvrdiť, že ak by sme mali okná do ulice, nebol by náš pobyt taký príjemný. Bývali sme na 19-tom poschodí (z 22-ch) a mne osobne hluk z ulice a blízkosť Times Square trošku vadili. Zatiahli sme však závesy, okná boli zavreté a ten hluk sme eliminovali.


Začiatkom marca boli síce rána ešte mrazivé, našťastie cez deň nám slniečko vykuklo a mali sme veľmi príjemný pobyt. Pri prvej návšteve NY-ku sa nám podarilo pochodiť snáď všetky tie výnimočné a zaujímavé miesta, preto som tentoraz naše dni naplánovala tak trochu v kľudnejšom a nie tak uponáhľanom tempe. Musím sa priznať, že to plánovanie bolo skôr o tom, kde sa čo dalo ochutnať, teda návšteva rôznych reštaurácií, obchodíkov a deli-čiek a popritom poobdivovať okolie. Potrebovala som si to naplánovať, aby som predišla sklamaniu z minula, jednak z toho, že sme nevedeli kde sa ísť najesť, čo si môžme dovoliť, kde čo majú, čo je kde najlepšie a čo sa oplatí ochutnať. Pomerne veľa som hľadala a čítala o rôznych miestach, kde sa dá dobre a na naše pomery za slušné peniaze najesť. Veľkou pomôckou mi bol portál yelp.com. Tu som našla okrem recenzií na reštaurácie, aj recenzie na rôzne miesta napr. na Brooklynskú botanickú záhradu, ale o tom neskôr. Najprv by som chcela napísať o jedlách, ktoré sme ochutnali.
 

Začali sme v China Town-e v reštaurácii Jing Fong. O nej som sa dočítala na blogu Borisa Burgera. Verila som, že po predchádzajúcej zlej skúsenosti si konečne dáme dobrú pravú čínu. Reštauráciu sa nám podarilo nájsť trošku ťažšie, bola zastrčená vo vedľajšej uličke na 20 Elizabeth Street. Prišli sme tam až niekedy po druhej a mali sme dosť miest na sedenie, nebolo tam veľa ľudí, ale ponuka jedál sa mi zdala slabšia. Z ich webovej stránky som sa dozvedela, že podávajú aj čínske mini jedlá - dim sum. "Dim sum je kantonský výraz pre druh čínskeho jedla, ktoré obsahuje malé jednotlivé porcie jedla, zvyčajne podávané v malom parnom košíku. Ísť na dim sum zvyčajne znamená ísť na "pitie čaju" (preklad z Wikipedie)."
Neviem presné názvy jedál čo sme jedli, keďže ani na webe ich nemajú uvedené a čašníčka mala dosť veľký problém vysvetliť nám čo je čo (vedela veľmi zle po anglicky). Okrem sladkého kokosového dezertu s červenou želatínou na vrchu mi všetko chutilo (cestíčko plnené mäsom, rybacia rolka so slaninou, k tomu niečo podobné ako majonéza, buchty plnené niečím sladkým). Aj keď zo začiatku som si myslela, že ich čaj je strašne zlý, postupne mi veľmi zachutil. Porcie boli rozdelené podľa veľkostí na malé, stredné a veľké. Tento obed bolo najlacnejšie jedlo čo sme v NY mali, stál iba 10,80 USD, aj keď nebolo ho až tak veľa.


Katz's Delicatessen som sa dočítala na viacerých blogoch, ale asi prvý krát to bolo u Katky Benkovej (škoda, že už píše tak málo :(). Vedela som, že tam musíme ísť a vyskúšať sendvič Katz’s Pastrami (z údeného hovädzieho mäsa) s kvasenými uhorkami (aj keď ja som uhorky nezjedla, kvoli výraznej kôprovej chuti) a ako ďalší sendvič sme si chceli vybrať Roast Beef. Ešteže nás obsluhujúci chlapík dobre odhadol a povedal nám, že je to studené hovädzie mäso a ešte k tomu dosť krvavé. Pre istotu nám dal aj plátok ochutnať a my sme okamžite zamietavo pokrútili hlavami. Vybrali sme si sendvič Bologna s uhorkami, ale ani to nebolo práve najlepšie riešenie, keďže to veľmi pripomínalo náš parízer, len asi v polkilovom prevedení. Zjesť sa však dal (trošku horčice a trošku kečupu), len sme si mohli pochutnať aj na niečom lepšom. Odporúčam si ale dať čerešňovú sódu Dr. Brown, je výborná. Kto však netúži po žiadnom sladkom nápoji, na konci reštaurácie sa nachádzajú čisté poháre a také väčšie "umývadlo", kde sa dá napustiť čistá voda (bez poplatku).


V blízkosti Brooklynskej botanickej záhradyProspect parku sme si zašli na brunch (niečo medzi raňajkami a obedom) do reštaurácie Tom´s. Na základe recenzií na yelp.com som sa rozhodla vyskúšať banánové palacinky zo sladkých zemiakov (Sweet Potato pancakes with bananas). Priniesli mi k tomu javorový sirup a tiež tri druhy sladkého masla (škoricový, broskyňový a na tretí si už nespomeniem). Tieto maslá mi vôbec nechutili, ale s javorovým sirupom to bolo dobré. Doma to však robiť nebudem, neohúrilo ma to až tak. Tiež som vyskúšala čerešňovú limonádu (Cherrry Lime Ricky). Dúfam, že to nebola len voda ochutená čerešňových sirupom. Chuťovo to bolo ale vynikajúce. Ten MÔJ si dal kávu a hneď po príchode nám priniesli aj club sodu s ľadom a s kúskom pomaranča (ak prinesú vodu hneď, je zadarmo). Objednali sme si ešte raňajkový tanier, huevos rancheros, ktorý obsahoval vajíčka na spôsob volského oka, preliate paradajkovou-chilli omáčkou. Tortilla bola schovaná pod vajíčkom. Na tanieri bola ešte chrumkavá slanina, fazuľové pyré, ryža, opekané zemiaky a zvlášť v miske aj kyslá smotana, ktorá mi prišla vhod na zmiernenie štipľavej chuti v ústach. Bol to výdatný "skoro" obed.
Pokiaľ sme čakali na našu objednávku čašníci nám rozdali sladké cookies. Za zmienku stojí ešte originálna gýčová výzdoba reštaurácie, umelými kvetmi.


Pri dolnom konci botanickej záhrady sme sa stavili v miestnom bufete s karibskou kuchyňou. Volalo sa to De Hot Pot. Vybrala som si ju preto, že mala dobré hodnotenie, ale bola to chyba. Hodnotilo to len 9 ľudí a to je strašne, ale strašne málo. No čo už, dali sme si jedno kuracie roti (bola to veľká placka s kuracím mäsom a omáčkou), vlastne ja som z neho zjedla asi tri sústa a skončila som. Obrázok prikladám, ale ani nafotiť sa to pekne nedalo, preto prikladám iné fotky. Každopádne neodporúčam toto miesto.   


Ešte stále v Brooklyne, ale už priamo pod Brooklynským mostom sme zašli do talianskej pizzerie Grimaldi's. Podľa hodnotení tam robia najlepšiu pizzu v NY. Majiteľ tohto miesta púšťal ľudí dovnútra postupne, podľa toho, ako sa uvoľňovali miesta. Takto sa ale pred pizzeriou vytvoril rad ľudí. Mne sa zdalo akoby to robil naschvál, aby vytvoril dojem, že na tú pizzu sa oplatí čakať a aby prilákal ďalších ľudí. Smutné na tom bolo to, že pri okne boli štyri voľné miesta (asi najlepšie) a zvonka to každý videl. My sme čakali asi 20 min. Potom nás usadili k dlhému stolu oproti sebe, s miestom asi 60x60 cm. Určite ste už vo filmoch videli, že cudzí ľudia sedia vedľa seba alebo že je tam natlačených toľko stolov, že keď chce niekto vyjsť spoza stola, tak sa musí odtiahnuť stôl. Tak tu to bolo tak, v malom priestore čo najviac miesta na sedenie. Nemôžem povedať, že by mi tam bolo nepríjemne, len som vchádzala už trošku nahnevaná, kvoli zbytočnému čakaniu vonku. Aj keď, teda vedela som, že sa to robí a že budeme musieť pravdepodobne počkať. Podľa odporúčaní sme si objednali veľkú základnú pizzu (paradajky, mozzarella a bazalka), pivo a vodu (bola zadarmo). Pizza nám chutila, len sme sa nejak nevedeli stotožniť s označením "najlepšia" pizza v NY. Mala by som ochutnať aspoň jednu originál taliansku pizzu v Taliansku, aby som mohla porovnať, či sa táto približovala originálu.
Nedojedenú pizzu nám bez problémov zabalili.


Ešte mám v pláne dopísať ďalšie miesta, kde sme ochutnávali multikultúrne jedlá New York-u.

štvrtok, 3. marca 2011

Tvarohový nepečený koláč z Oreo keksíkov

Oreo keksíky som si kúpila ešte počas našej dovolenky v USA. Páčila sa mi ich sýta čierna farba v kombinácii s bielou. Neviem, či to bolo prvý krát u Pioneer Woman alebo niekde inde, ale chcela som vyskúšať black and white duo.
Oreo keksíky sú podobné našim Disko keksom, ale ako som už písala sú čierne a strašne, ale strašne sladké. Preto som ani do plnky nedala príliš veľa cukru, aby sa to ešte dalo zjesť. Neriadila som sa žiadnym receptom, ale iba vlastnou hlavou, tak sa mi stali aj nejaké chybičky, o ktorých tu napíšem, aby sa im dalo vyhnúť.


Cesto:
300 g oreo keksíkov (alebo iných)
100 g roztopeného masla

Plnka:
250 g mäkkého tvarohu
230 g jemného tvarohu
100 g práškového cukru
10 g potravinárskej želatíny (1/2 balenia)
200 ml vody
200 ml kyslej smotany

tortová forma s priemerom 24 cm
potravinárska fólia

Ako prvé som si pripravila tortovú formu. Ja som si len spodok vystlala papierom na pečenie a preto sú tie kraje také škaredšie. Takže odporúčam použiť skôr potravinársku fóliu tak, aby prečnievala na krajoch. Potom sa nestane to, čo mne, že sa časť cesta prilepí k okrajom formy.
Ďalej som si v mixéry najemno rozmixovala keksíky, aj s plnkou, pridala som roztopené maslo, vidličkou som cesto zmiešala a potom som to rukami rovnomerne rozdelila na dno vystlatej tortovej formy. Cesto som vložila do chladničky.
Želatínu som podľa návodu pripravila tak, že som želatínu naliala do vody a počkala som 10 min. kým napučí. Potom som si ju zohriala na 60°C, minútku dve som ju povarila a nechala som ju vychladnúť. Ja som použila až 250 ml vody a to bolo veľa, preto stačí len 200 ml a možno aj trošku menej.
Vo väčšej miske som si zmiešala oba druhy tvarohu (neznášam mäkký tvaroh, neviem prečo ho kupujem, ten jemný, trošku hrudkovitejší, je oveľa lepší :)). K tvarohu som primiešala cukor, nedala som ho veľa, keďže keksíky boli strašne sladké a po vychladnutí som pridala po častiach želatínu. Nejako sa mi tá plnka málila, tak som pridala ešte jeden kelímok kyslej smotany. Túto plnku som navrstvila na cesto a opäť som už poskladanú tortu/koláč vložila na 4 hodinky do chladničky.
Je to nízka torka/koláč, ale dosť výdatná.


10-12 kúskov
Related Posts Plugin for WordPress, Blogger...